|
|
Večer pozeral som na mesiac a videl som tam teba,
prekrásneho anjela, ktorého chcem pre seba.
No nechcem byť ako jeden s mnohých čo ti dvorí,
aj keď moje srdce láskou k tebe úplne horí.
Nechcem byť ten čo nedvorí pretože sa odmietnutia bojí,
moja myseľ sa pozastavila v tom to ťažkom boji.
Jednoducho v skratke od srdca ti povedať len chcem,
že si ako slnko a ja by som bol rad tvoja planéta zem.
|
|
|
Duša stratená v temnote, hladá svoj vysnený háj.
Zo svojich ciest po svete, zisťuje, že neexistuje raj.
Odsúdená k zúfalej večnosti, v tmavých kútoch prebýva.
Predurčená k strašnej bolesti, pred ľudmi sa ukrýva.
Šialenstvo v nej ako čierna ruža, potichu, pomaly rastie.
Srdce zjazvené, akoby od noža, nepozná čo je to šťastie.
Myseľ ako kvetina, tíško vedne, vkráda sa bláznov hlas.
Zatial čo sa ona plazí podne, veriac že má ešte nejaký čas.
A sny ? Už davno vzplanuly, niekde v priepasti večnosti.
V prach a popol sa zmenili, na znak duševnej bolesti.
Na kolenách v pekle prachu, na pokraji svojho bytia.
Zbavená zo smrti, strachu, no však bojac sa svojho žitia.
|
|
|
Žiješ či umieraš? Spíš či bdieš? V naj tamavšých miestach prebývaš. Stratený a starý, ako čas sám. Odpovedz Chaos ty Boh temných dní z čias dávno zapadnutých prachom. Mocnieš pretože sa živíš strachom. To ty si počiatok i koniec, práve ty si viďel vesmír rozpínať a budeš i pri jeho konci. V ľudkých srdciach precitneš ten deň keť bude horieť obloha a ulicami sa ponesú slzy, víkriky a teror. Zmetieš zo zemského povrchu každého kto si neda pozor. Privedieš na povrch hrdinou zrodených v boji, pripraveních viesť ludtvo k novému zrodu. Mi povstaneme ako Fénix, z rádioaktývneho prachu. Vnajtmavších nociach zložíme ti našu poctu. V tvojom mene vihlasujeme svetovím vládam pomstu. Zato že spôsobili jadrovo nuklearnu vojnu!!! ktorou poslali našu planetu ku dnu. mocne volanie po chaose odznie na konci ich krvaveho osudu. pretože zakrvdi nimi napáchane vkrvi a prachu kruto zhinu.
|
|
|
Chcem ti hladit vlasi a tvár, na krk dať boskou pár. ak aj dalej zaist chceš, stači povedať len smieš. laska, gresa a vojna v perinách, Vašen sa nesie v ozvenách. Vášnivo a hlavne smelo, bozky na tvoje rospalené telo. Šluk a nechám stúpať dym, potom sa k tebe opeť pritulim . Dajsiho láska somnou. V perinách ťa zahrnem nehou
|
|
|
Zostupuju k nám mestá nebeské, buracanie motorov a svetlá žiarivé, je to krásne a trocha desivé, sú to bitosti nad pozemské, však ich božský plán njeje spása, atak v strach a slzi zmenila sa tá krása.
Obrí lúč rospaluje našu zem, je to náš koniec ja to viem, napriek všetkému stále bojujem, podvedomí verím že to prežijem, všade vidím krv a mäsu tiel, všemocný je náš nepriateľ.
Po pár sekundách sú zmasta rujiny, a mnoho duší padlo podnimy, postava je nedostatok čo je na prídel, človek človeku stáva sa náhle nepriatel, peniaze sú už dávno bezcenné, boháči niesu už viac zvieratá chranene, v takých časoch sú morálne zásady stratené, ľudia sú vnútri zvieratá zvrátené, tak mame namiesto odboja a jednoty, za konzervu hrášku máš nôž v chrbte bodnuty.
Tri roky nám trval ten sobecký stav tuposti, konečne ozvala sa pichá, ego v mene hrdosti, všetko ho sme mali vážne dosť, prišiel už naj výši čas nasmerovať našu veľkú zlosť, presne ako potkany opúšťame miestne stoky, tak matka zem sleduj naše prvé revolučné kroky, jediní zákon čo každý z nás naspamäť poznal, vezmy zbraň a ak nieje človek tak doňho pál, už nigdy viac nebú bezviznamne boje o blbé plechovky, nevrátim sa viac už nie naspäť do stoky, nemôžme sa stále naďalej ukrývať a do kanallou vracať sa speť, veď predca ide o náš život a hlavne náš svet, vrháme sa nanich jak svorka hladných rozurenich vlkov, kedojdu náboje neváhaj a rosby mu lebku tehlou.
|
|
|
Chcel by som aspoň jediný raz, cítiť čo ty cítiš,
ach tak strašne srdce bolí, keď vidím jak trpíš,
je to ako keď ticho stojíš a sleduješ ako nemý,
jak nebo horí a tvoj anjel, nevládne padá k zemi,
za teba celý môj život, aj zdravie by som dal,
no trápi ma však, že nie je to možné bohužiaľ.
A tak sedím v tieni, a plačem tíško do dlani,
s vedomím, že všetko, čo spravím nič nezmení,
utápam sa v slzách nad tvojím nešťastím,
keby som len mohol, tak sa moc rad vymením,
bohužiaľ však nemôžem a to ma strašne mrzí,
neviem ako ti pomôcť, to dušu mi na ľad mrazí.
No tak bože môj bože, tak prečo ti pomôct nemôžem,
letí myšlienka hlavou, a slzy kropia zaprášenú zem
|
